Černí
baróni. „Čo bolo bolo, terzky som majorom.“
5.prapor
PTP. Veliteľ útvaru mjr. Baďura.(spomínanie.)
Tento
príbeh mi oživil na ČT2 seriál, Černí baróni.
Film
úsmevný, krásny i bolestný.
Bolesť
pramení z úbohosti ducha. Zo senility, amorálnosti komunistického
režimu z rokov 1948, oficiálne až do pádu železnej opony, čiže tzv. Nežnej revolúcie - v roku 1989.
Pád
Bloku.
To bolo 40 rokov pomätenia rozumu, zdecimovania ľudskej
morálky a života veľkej časti obyvateľov socialistického
tábora.
A ja
som mal, žiaľ výhodu, že som si s úsmevom a nechápajúc zvykal
na budovanie socialistickej vlasti a socialistickej morálky.
Od
rannej mladosti ako pi-pi-pionier, až po predsedu útvarového
výboru SZM. Až teraz, spätne si uvedomujem, hoci som mal virtuálne
všetkú moc útvaru v rukách, nikto ma násilne nepresvedčoval,
aby som vstúpil do KSČ, ako celoživotného snaženia občana ČSSR!
Teraz patrí všetka úcta mojim bývalým nadriadeným veliteľom.
Boli na výsosť spokojní, že s úsmevom a metodický správne
vediem mojich kamarátov naozaj k ideálom ľudskej spoločnosti.
Aby
som bol konkrétny, tak som slúžil u Kádrových vojenských
jednotiek civilnej obrany vo Frýdku Místku, zaradený ku spojovacej
rote, ako radista a po prijímači ako náčelník stálej radiovej
stanice. (Nevedel som, prečo ma zaradili ku radistom, ale i tu musím
povedať, hoci sa mojim najbližším nepáči tento termín -ako
Numero uno som to zvládol na 111!) Celé dva roky som na mesačných
bojových previerkách mal hodnotenie vo všetkých disciplínach 5,
výborný. Zo začiatku mi spolubojovníci -ľudkovia posmešne
hovorili, že „šplhám“, ale potom praktický každý deň
videli, že sa od nich vo všetkých oblastiach vzdiaľujem. Chodil
som na tréningy gymnastiky do Třineckých železiarni, mal som II.
Výkonnostnú triedu a tuho som trénoval každý deň aj v útvarovej
telocvični, všade kade som chodil, ba ešte i na posteli. Každú
voľnú chvíľu som sa venoval motorkám a zúčastnil som sa aj
Mistrovství ČSSR v terénní soutěží motocyklu. Frýdland nad
Ostravici. Rok 1962. Vážne, nekecám! A potom, keď im bolo jasné,
kto som (Who is who) ma vtipne verejne a familiárne oslovovovali
Kondička. Keď sa na mňa pýtali: „...Nevíš kde je Kondička“,
večšinou odpovedali: „..je zašitý s takovouhle jehlou“ a
roztiahli ruky ako sa len dalo.
Na
chvíľu odbočím, použijem -elipsu. Keď som na plenéry v
Třineckej nemocnici sedel v jednej krčmičke vonku, pri pive s
účastníkmi plenéru, po prvom pollitry som začal spontánne
spomínať. Robil som to často a kolegovia si v duchu mysleli: Edo
kecá! Žiaden z nich nemohol mať ani trochu podobné spomienky.
Také a onaké spomienky môže mať len Edo Kondička, čiže
osobnosť -NUMERO UNO! Keď sa im zdálo, že veľa splietam, ozval
sa ing. Janko Ferenc, riaditeľ nemocnice Sosna: - „Pozorne počúvam
čo hovorí Edo. Ja som bol o päť rokov neskôr v tom istom útvare
a všetké mena veliteľov súhlasia a aj dobové zážitky môžu
byť pravdive.“ Toto, čo ja prežijem počas svojho života sa
môže zdáť ľudkom neuskutočniteľné, ba až fantaskné. Ale, ja
som ja a bodka!
Píšem
Vám to moji chlapci preto, lebo keď som začal, obyčajne po práci
pri stole, za účasti murára Janka Telmanika a spolupracovníkov
rozprávať väčšinou svoje veselé príbehy z vojny, mama rázne
povedala: Prestaň!
Mama
nerozumela situačnému humoru, lebo je tupá a spolusediaci tiež.
Nevedeli pochpiť, že ja som mal na vojne svoje najveselšie
obdobie. A pamätajte si chlapci, ja sa za to nehanbím. Výnimočne,
ako záklaďákovi mi bolo udelené, na záver vojny vyznamenanie Za
službu vlasti. Vyznamenaniam, tak ako pred tým, aj teraz sa sráči
posmievajú, lebo sú sráči! A ja za to, že som Numero uno,
nemôžem. Vždy som zdôrazňoval, že sú to gény -zhluk dobrých
genetických vlastosti, po mojich predkoch, z oteckovej aj maminkynej
strany. Vy to hlupáci, aj s doktorkou Adriankou, ktorá ma vôbec
nepozná nazývate, že som chorý, že mám diagnózu: Mánio
depresívnu psychózu. Moji milí: Ja neskáčem hore a dole, ja
desať rokov lietam! Nikdy ste sa ma na tému lietania ani len
náhodou neopýtali, ba skôr môžem povedať, že ešte aj malé
dieťa, mojho vnuka napomínate, že lietanie je veľmi nebezpečné.
Ja si skôr myslím, že Vaše chodenie na nohách je obrazne
povedané, nebezpečnejšie. Ja som do teraz nemal vážnejšiu
nehodu. Som zdravý, ako minuloročná repa, len dušu mi nezmyselne,
celá blízka i vzdialenejšia partia nahlodávate. A povedal by som,
ako zvyknete hovoriť Vy – a neviem pre čo? Ale ja viem pre čo?
Preto, lebo...!
Riaditeľ
nemocnice v Třinci, raz po lietani, pri pive, keď som rozprával
prevážne veselé príbehy z vojny, povedal vážne: Edo skutočne
nekecá! Ja som bol po ňom o päť rokov neskoršie v tom istom
útvare a všetké mená sú pravdivé! Mimo iného, tento riaditeľ mi zasponzoroval kurz paraglidingu na Javorovom a prvým trenérom mi bol môj skúsený pilot Sváťo Gandera z Oldřichovic. Takže, tak to je!
Tí moji prisediaci sú tiež len „obyčajní ľudia“a ich skúsenosť v mojich príbehoch môže byť skoro nulová, takže sa zmohli len na konštatovanie:
Tí moji prisediaci sú tiež len „obyčajní ľudia“a ich skúsenosť v mojich príbehoch môže byť skoro nulová, takže sa zmohli len na konštatovanie:
„Edo
kecá“!Tak, ako Vám to do hlavy trieskala Vaša mama. A zasa môžem
len smutne konštatovať:
...a
čo mám robiť? Ale ja som vždy vedel čo mám robiť! Len som nič
nerobil, lebo ako -NU- som si vždy uctil každého! A teraz, keď
je situácia taká, aká je, mi už moji priatelia z detstva otvorene
hovoria: „...lebo si bol kokot!“
Tu sú
dve varianty jedného odstavca. Rozdiel je asi týždeň. Vecne sú
rovnaké, lebo môžem to aj tristokrát formálne opraviť, ale
podstata výpovede je vždy rovnaká.
Podobný
osud, aký stihol Čiernych barónov mohol stihnúť aj mňa.
Moji
kamaráti rukovali začiatkom septembra a ja nič! Otecko mi tak
opatrne naznačil, že bol vylúčený z KSČ a že sa môže stáť,
že ma dajú k PTP! Nevedel som dobre, čo to je, ale cítil som zo
slov oteckových,že to asi nie je najlepšie.
Po
skončení Vyššej pedagogickej školy v Prešove, odbor VV-S,
dostal som miestenku učiteľa na ZDŠ v Lemešanoch. Dochádzal som
tam denne na skútry Čezeta. Otecko aj s maminkou mi ho kúpili na
splátky. Po desiatich rokoch sme predali krásny motocykel Jawa 250
perák. Boli to prvé tri motocykle v Prešovskom kraji. Prvý
motocykel si kúpil predseda KNV, vtedy súdruh Jaroslav Míča,
povolaním učiteľ a neskôr publicista a básnik... a potom, ako
buržoázný nacionalista sedel v base. Mal som tu česť žiť
popri ňom, byť s nim v redakčnej rade Veľkošarišana a neskôr
jeho osobný priateľ. On mal ŠPZku: S-PV 246. Keďže môj otecko
bol jeho blízky priateľ, tak mal na svojom motocykli ŠPZ: S-PV
247 (prikladám aj dobovú fotografiu). A tretí motocykel si kúpil
súdruh Juraj Kozlovský, vtedy riaditeľ OSŠ vo Veľkom Šariši.
Vážne.
Nekecám!
A
skúter Čezetu sme tiež kúpili ako prví v Prešovskom okrese za
7800 Kčs.
Prvý,
prví, prví! A takto sa to so mnou vlečie celý život.
...a
ukončím to tým, že som narukoval až v polovici novembra – ako
PTPáci.
Ale
nie k PTPákom, lež ku Kádrovým vojenským jednotkám CO do Frídku
Místku. Keďže otecko pátral po príčinach prečo som nenarukoval
zistil, že vtedajší polodebilný predseda MNV fudr. Ladislav Demko
dal napísať do môjho kádrového posudku, že otecko bol „pred
tým... v hlinkovej strane, tak asi som mal narukovať k PTP. Keď to
zistil, tak pri pive poprosil „sekretára Jožka Šimka“, ktorý
ma osobne poznal -hrali sme na ulici fotbal, pigy a iné hry, aby mi
urobil na čierno rekonštrukciu kádrového posudku. A stal sa
zázrak: Dali ma k vojskám MV-KVJ CO.! Týmto progresívnym zvratom
nastal obrat v mojom živote. „Jožku, ket ši v nebe, tak ci
dzekujem. Podľa cirkevnej dogmatiky,-Pán Boh ma nás všetkých
rád, tak odpúšťa aj všetkým lotrom! Aj preto je do teraz na
zemi „HAOS“.
Medzi
tým som si spomenul na formulku priateľov: Edo nekecáš?
A
fakt.
Pozrel
som si v GOOGLE heslo ptp a vo Vikipédii som sa dočítal:
„Pomocné technické prapory (PTP, slovensky Pomocné
technické prápory) či Vojenské tábory
nucených prací (VTNP) byly útvary Československé
lidové armády, které v letech 1950–1954
fungovaly pro internaci[1]
a převýchovu tzv. politicky nespolehlivých osob,
podléhajících tehdejšímu brannému zákonu (armáda pro ně
vymyslela tzv. politickou
klasifikaci „E“). Důležitým důvodem jejich vzniku bylo
i zajištění levné pracovní síly pro vybraná hospodářská
odvětví.[2][3]
Byly také nástrojem perzekuce
a pracovní
exploatace nepohodlných osob.[4]
Fungování PTP nemělo oporu v československých zákonech
a mezinárodním právu.“
A
dočítal som sa, že PTP fungovalo v rokoch 1950-1954. Ja som
narukoval v novembri 1960 ku vojskám MV.
To
znamená, že už by to namali byť PTPáci, ale TP. V priestoroch
našich kasárni, v poslednom baráku, boli umiestnení vojáci bez
zjavnej disciplíny. To si pamätám, že im velil mjr.Baďúra,
podobný tomu majorovi z filmu. Celý bol obliaty tukom a mal fialovú
tvár, asi od pálenky. Chodili k nám občas na stravu a
nepravidelne aj na PŠM-politické školenie mužstva.
Za
nami, na konci mesta bol priestor, ktorý sme chodili strážiť.
Hovorili mu miestní obyvatelia, že letísko. Boli tam hangáre a ja
som tam bol dvakrát, ako veliteľ stráže. Hangáre, hangáre.? Bol
som tam práve na veľkonočné sviatky a slniečko príjemne hrialo,
tak som sa na chvíľu vyškriabal na plochú strechu. Akože
opaľovať. Aj z tej opaľovačky mám foto dokument. Nekecám!
Asi to
boli vojaci, asi TP a niektorí mali aj na ošarpanej uniforme čierne
výložky.
Asi
mali ku mne dôveru, ako všetci moji psíkovia. Nikdy som ich
nesklamal, nešikanoval.
Aj ony
chodili občas akože do stráže. A mali pušky bez zásobníkov a
zaliate hlavne, aby nedaj bože, aj s motyky nevystrelilo. Ja som sa
počas stráže opaľoval a ony chodili do neďalekej krčmy, na
pivo.
A aby
im počas neprítomnosti v stráži „niekto neukradol pušku“,
Tak ma poprosili, či by si nemohli u mňa, na vysielači -stála
radiová stanica-, nechať svoje pušky. Rozmýšľal som, čo a ako
sa zachovať a potom som si uvedomil, že u mňa majú istotu, že im
pušky nikto nemôže zobrať. Na druhý deň ráno si pre ne poctivo
prišli, ešte pred rozvodom do zamestnania. Boli to pušky:Puška
vz. 24 je československá vojenská puška,
která se vyráběla v Československu
od roku 1924 do roku
1942. Jednalo se o
čs. verzi pušky systému Mauser
98, která byla vyráběna a užívána v mnoha zemích světa.
Asi to
boli vojaci a ako boli definovaní títo vojáci vtedajším, skoro
debilným MNO Čepičkom som sa nedozvedel. Jeho meno sa vyslovovalo
len v pejoratívnom význame: „Ministr obrany Čepička, zať
Gottwalda, vtedy vyhlásil: „Cirkev je na kolenách.“
A
môjho bratranca Petra Svobodu, 5-6 ročného asi „niekto“ naučil
povedačku: A tá Praha stověžatá a v nej Marta pŕŕdelatá!! :
Keď
som ja narukoval, už rok nebol Čepička MNO, moji mazáci tvrdili,
že sa uvolnilo napätie medzi vojákmi.
Všeobecne
sa dá povedať, že bolo evidentne vidieť nastavajúce otepľovanie!
Moja
maminka, ako učiteľka, už nemusela chodiť raz za čas „ňuchať“
po chlievoch našich spoluobčanov, koľko sa im vyliahlo kuriatok a
koľko malých prasiatok prišlo na svet boží.
Už
nechodil na „hospitácie“ školník Kitko, pozdejšie hrobár.
Už
bolo evidentné, že v budovaní socializmu robotnícka trieda
napreduje.
A
ja som po skončení vojenskej základnej služby nastúpil do
tretieho ročníka FF UPJŠ v Prešove.
Na obrázku naozaj nekecám: Traja celoživotní kamaráti od základnej školy, do teraz! A predstavte si moji milí, boli to schopní kamaráti.
Z ľava "Džiksy, Somsidko" PaeDr. Viliam Sarossy, skončil ako inšpektor školstva a riaditeľ škôl.
V prostriedku náš "Cupko" inžinier Ladislav Vaľko, predseda veľkého Autodružstva v Prešovskom kraji.
V pravo Ja. Váš tatuš, Váš Jeho Ježisko. V mojom "družstve" kôli objektívnosti ešte bola veliteľka Veverička a najlepší vojáci v mojom živote: Edko Capák, Zajko a mladší služobne Maťko, Medveďko.
No a
potom, potom, potom...! „Skončil sa už príbeh ten. Skrýl sa opäť
do písmen. A parafrazujem ďalej ...a o krátku dobu, vitam vás
blogu. Edo
P.s.:
Foto-spomienky mám uložené v albume. Fotoaparát so mal na vojne
legálne uložený v trezóre veliteľa roty. Takže: Vážne,
nekecám!
„Ňe
Piťu?“
V roku 1962.
Najlepší vojak útvaru, na hlavnej nástenke.
Na rozdiel od Vás, milí moji, vojaci si zvykli, že som NUMERO UNO a veľmi priateľský sme sa lúčili.
Chlapci si vybavovali účty opáskami i päsťami a ja som si svoju pieseň spieval do kroku.
Otecko, sestra Ruženka s Pišty báčikom pre mňa prišli na Minoru II. a trpezlivo na mňa čakali, kým sa so všetkými veliteľmi nerozlúčim. Tak, ako to bolo s Maťkovým prípadom, keď končil ZŠ vo Veľkom Šariši. Súdruh riaditeľ Soták povedal:"Bol som učiteľom, riaditeľom i inšpektorom, ale takého dobrého žiaka som nikdy nestretol a už ani nestretnem!
Vďaka Ti Maťko! Asi si bol tiež NU!
A s tou "kondičkou", vážne, nekecám! Na table, ktorý urobili chlapci, bez toho aby som sa na jeho tvorbe zučastnil, ma posadili ku hrazde s fľašou mlieka každodenného a napísali: Dneska nemám kondičku. Bodka!
Takto, príjemne, som sa šťastný vracal domov, ku mojim najbližším.
Mojej maminečke, ktorá mi každý druhý-tretí deň písala, ako žijú. Ja som jej,šťastný odpisoval a sústavne ma bolel zadok od "hobľov" mojich spolubojovníkov.
Na fotografii z 1.októbra 1962 je z ľava: môj dobrý otecko, moja zlatá sestrička Ruženka, Ja a fotografuje otcov brat Štefan, môj Pišty báči. Na fotografii je terajšia cesta I.triedy, vtedy ešte bez bielych vodiacich pásov. Ale radosť z jazdy a stretnutia bola preveľká!
A aby som nezabudol, netrpeylivo ma doma očakávala aj moja drahá babka Dorota, "dej ji pánbuch nebe!"
Oddychovali sme niekde blíyko Strečna. A... vážne, nekecám!!
A už sa spolieham len na "malú Kondičku", môjho vnuka Edíka. Už nie Čierneho baróna, ale určite baróna. Vážne, nekecám!!
V Kanaši 22.marca 2013; 16:35
Edmund Capák II.(druhý)