Černí  baróni. „Čo bolo bolo, terzky som majorom.“

 

5.prapor PTP. Veliteľ útvaru mjr. Baďura.(spomínanie.)

Tento príbeh mi oživil na ČT2 seriál, Černí baróni.

Film úsmevný, krásny i bolestný.

Bolesť pramení z úbohosti ducha. Zo senility, amorálnosti komunistického režimu z rokov 1948, oficiálne až do pádu železnej opony, čiže tzv. Nežnej revolúcie - v roku 1989.

Pád Bloku. 

To bolo 40 rokov pomätenia rozumu, zdecimovania ľudskej morálky a života veľkej časti obyvateľov socialistického tábora.

A ja som mal, žiaľ výhodu, že som si s úsmevom a nechápajúc zvykal na budovanie socialistickej vlasti a socialistickej morálky.

Od rannej mladosti ako pi-pi-pionier, až po predsedu útvarového výboru SZM. Až teraz, spätne si uvedomujem, hoci som mal virtuálne všetkú moc útvaru v rukách, nikto ma násilne nepresvedčoval, aby som vstúpil do KSČ, ako celoživotného snaženia občana ČSSR! Teraz patrí všetka úcta mojim bývalým nadriadeným veliteľom. Boli na výsosť spokojní, že s úsmevom a metodický správne vediem mojich kamarátov naozaj k ideálom ľudskej spoločnosti. 

Aby som bol konkrétny, tak som slúžil u Kádrových vojenských jednotiek civilnej obrany vo Frýdku Místku, zaradený ku spojovacej rote, ako radista a po prijímači ako náčelník stálej radiovej stanice. (Nevedel som, prečo ma zaradili ku radistom, ale i tu musím povedať, hoci sa mojim najbližším nepáči tento termín -ako Numero uno som to zvládol na 111!) Celé dva roky som na mesačných bojových previerkách mal hodnotenie vo všetkých disciplínach 5, výborný. Zo začiatku mi spolubojovníci -ľudkovia posmešne hovorili, že „šplhám“, ale potom praktický každý deň videli, že sa od nich vo všetkých oblastiach vzdiaľujem. Chodil som na tréningy gymnastiky do Třineckých železiarni, mal som II. Výkonnostnú triedu a tuho som trénoval každý deň aj v útvarovej telocvični, všade kade som chodil, ba ešte i na posteli. Každú voľnú chvíľu som sa venoval motorkám a zúčastnil som sa aj Mistrovství ČSSR v terénní soutěží motocyklu. Frýdland nad Ostravici. Rok 1962. Vážne, nekecám! A potom, keď im bolo jasné, kto som (Who is who) ma vtipne verejne a familiárne oslovovovali Kondička. Keď sa na mňa pýtali: „...Nevíš kde je Kondička“, večšinou odpovedali: „..je zašitý s takovouhle jehlou“ a roztiahli ruky ako sa len dalo.

Na chvíľu odbočím, použijem -elipsu. Keď som na plenéry v Třineckej nemocnici sedel v jednej krčmičke vonku, pri pive s účastníkmi plenéru, po prvom pollitry som začal spontánne spomínať. Robil som to často a kolegovia si v duchu mysleli: Edo kecá! Žiaden z nich nemohol mať ani trochu podobné spomienky. Také a onaké spomienky môže mať len Edo Kondička, čiže osobnosť -NUMERO UNO! Keď sa im zdálo, že veľa splietam, ozval sa ing. Janko Ferenc, riaditeľ nemocnice Sosna: - „Pozorne počúvam čo hovorí Edo. Ja som bol o päť rokov neskôr v tom istom útvare a všetké mena veliteľov súhlasia a aj dobové zážitky môžu byť pravdive.“ Toto, čo ja prežijem počas svojho života sa môže zdáť ľudkom neuskutočniteľné, ba až fantaskné. Ale, ja som ja a bodka!

 

Píšem Vám to moji chlapci preto, lebo keď som začal, obyčajne po práci pri stole, za účasti murára Janka Telmanika a spolupracovníkov rozprávať väčšinou svoje veselé príbehy z vojny, mama rázne povedala: Prestaň!

Mama nerozumela situačnému humoru, lebo je tupá a spolusediaci tiež. Nevedeli pochpiť, že ja som mal na vojne svoje najveselšie obdobie. A pamätajte si chlapci, ja sa za to nehanbím. Výnimočne, ako záklaďákovi mi bolo udelené, na záver vojny vyznamenanie Za službu vlasti. Vyznamenaniam, tak ako pred tým, aj teraz sa sráči posmievajú, lebo sú sráči! A ja za to, že som Numero uno, nemôžem. Vždy som zdôrazňoval, že sú to gény -zhluk dobrých genetických vlastosti, po mojich predkoch, z oteckovej aj maminkynej strany. Vy to hlupáci, aj s doktorkou Adriankou, ktorá ma vôbec nepozná nazývate, že som chorý, že mám diagnózu: Mánio depresívnu psychózu. Moji milí: Ja neskáčem hore a dole, ja desať rokov lietam! Nikdy ste sa ma na tému lietania ani len náhodou neopýtali, ba skôr môžem povedať, že ešte aj malé dieťa, mojho vnuka napomínate, že lietanie je veľmi nebezpečné. Ja si skôr myslím, že Vaše chodenie na nohách je obrazne povedané, nebezpečnejšie. Ja som do teraz nemal vážnejšiu nehodu. Som zdravý, ako minuloročná repa, len dušu mi nezmyselne, celá blízka i vzdialenejšia partia nahlodávate. A povedal by som, ako zvyknete hovoriť Vy – a neviem pre čo? Ale ja viem pre čo? Preto, lebo...!

 

Riaditeľ nemocnice v Třinci, raz po lietani, pri pive, keď som rozprával prevážne veselé príbehy z vojny, povedal vážne: Edo skutočne nekecá! Ja som bol po ňom o päť rokov neskoršie v tom istom útvare a všetké mená sú pravdivé! Mimo iného, tento riaditeľ mi zasponzoroval kurz paraglidingu na Javorovom a prvým trenérom mi bol môj skúsený pilot Sváťo Gandera z Oldřichovic. Takže, tak to je! 
Tí moji prisediaci sú tiež len „obyčajní ľudia“a ich skúsenosť v mojich príbehoch môže byť skoro nulová, takže sa zmohli len na konštatovanie:

„Edo kecá“!Tak, ako Vám to do hlavy trieskala Vaša mama. A zasa môžem len smutne konštatovať:

...a čo mám robiť? Ale ja som vždy vedel čo mám robiť! Len som nič nerobil, lebo ako -NU- som si vždy uctil každého! A teraz, keď je situácia taká, aká je, mi už moji priatelia z detstva otvorene hovoria: „...lebo si bol kokot!“

Tu sú dve varianty jedného odstavca. Rozdiel je asi týždeň. Vecne sú rovnaké, lebo môžem to aj tristokrát formálne opraviť, ale podstata výpovede je vždy rovnaká.

Podobný osud, aký stihol Čiernych barónov mohol stihnúť aj mňa.

Moji kamaráti rukovali začiatkom septembra a ja nič! Otecko mi tak opatrne naznačil, že bol vylúčený z KSČ a že sa môže stáť, že ma dajú k PTP! Nevedel som dobre, čo to je, ale cítil som zo slov oteckových,že to asi nie je najlepšie.

Po skončení Vyššej pedagogickej školy v Prešove, odbor VV-S, dostal som miestenku učiteľa na ZDŠ v Lemešanoch. Dochádzal som tam denne na skútry Čezeta. Otecko aj s maminkou mi ho kúpili na splátky. Po desiatich rokoch sme predali krásny motocykel Jawa 250 perák. Boli to prvé tri motocykle v Prešovskom kraji. Prvý motocykel si kúpil predseda KNV, vtedy súdruh Jaroslav Míča, povolaním učiteľ a neskôr publicista a básnik... a potom, ako buržoázný nacionalista sedel v base. Mal som tu česť žiť popri ňom, byť s nim v redakčnej rade Veľkošarišana a neskôr jeho osobný priateľ. On mal ŠPZku: S-PV 246. Keďže môj otecko bol jeho blízky priateľ, tak mal na svojom motocykli ŠPZ: S-PV 247 (prikladám aj dobovú fotografiu). A tretí motocykel si kúpil súdruh Juraj Kozlovský, vtedy riaditeľ OSŠ vo Veľkom Šariši.

Vážne. Nekecám!

A skúter Čezetu sme tiež kúpili ako prví v Prešovskom okrese za 7800 Kčs.

Prvý, prví, prví! A takto sa to so mnou vlečie celý život.

...a ukončím to tým, že som narukoval až v polovici novembra – ako PTPáci.

Ale nie k PTPákom, lež ku Kádrovým vojenským jednotkám CO do Frídku Místku. Keďže otecko pátral po príčinach prečo som nenarukoval zistil, že vtedajší polodebilný predseda MNV fudr. Ladislav Demko dal napísať do môjho kádrového posudku, že otecko bol „pred tým... v hlinkovej strane, tak asi som mal narukovať k PTP. Keď to zistil, tak pri pive poprosil „sekretára Jožka Šimka“, ktorý ma osobne poznal -hrali sme na ulici fotbal, pigy a iné hry, aby mi urobil na čierno rekonštrukciu kádrového posudku. A stal sa zázrak: Dali ma k vojskám MV-KVJ CO.! Týmto progresívnym zvratom nastal obrat v mojom živote. „Jožku, ket ši v nebe, tak ci dzekujem. Podľa cirkevnej dogmatiky,-Pán Boh ma nás všetkých rád, tak odpúšťa aj všetkým lotrom! Aj preto je do teraz na zemi „HAOS“.

Medzi tým som si spomenul na formulku priateľov: Edo nekecáš?

A fakt.

Pozrel som si v GOOGLE heslo ptp a vo Vikipédii som sa dočítal:

„Pomocné technické prapory (PTP, slovensky Pomocné technické prápory) či Vojenské tábory nucených prací (VTNP) byly útvary Československé lidové armády, které v letech 1950–1954 fungovaly pro internaci[1] a převýchovu tzv. politicky nespolehlivých osob, podléhajících tehdejšímu brannému zákonu (armáda pro ně vymyslela tzv. politickou klasifikaci „E“). Důležitým důvodem jejich vzniku bylo i zajištění levné pracovní síly pro vybraná hospodářská odvětví.[2][3] Byly také nástrojem perzekuce a pracovní exploatace nepohodlných osob.[4] Fungování PTP nemělo oporu v československých zákonech a mezinárodním právu.“

A dočítal som sa, že PTP fungovalo v rokoch 1950-1954. Ja som narukoval v novembri 1960 ku vojskám MV.

To znamená, že už by to namali byť PTPáci, ale TP. V priestoroch našich kasárni, v poslednom baráku, boli umiestnení vojáci bez zjavnej disciplíny. To si pamätám, že im velil mjr.Baďúra, podobný tomu majorovi z filmu. Celý bol obliaty tukom a mal fialovú tvár, asi od pálenky. Chodili k nám občas na stravu a nepravidelne aj na PŠM-politické školenie mužstva.

Za nami, na konci mesta bol priestor, ktorý sme chodili strážiť. Hovorili mu miestní obyvatelia, že letísko. Boli tam hangáre a ja som tam bol dvakrát, ako veliteľ stráže. Hangáre, hangáre.? Bol som tam práve na veľkonočné sviatky a slniečko príjemne hrialo, tak som sa na chvíľu vyškriabal na plochú strechu. Akože opaľovať. Aj z tej opaľovačky mám foto dokument. Nekecám!

Asi to boli vojaci, asi TP a niektorí mali aj na ošarpanej uniforme čierne výložky.

Asi mali ku mne dôveru, ako všetci moji psíkovia. Nikdy som ich nesklamal, nešikanoval.

Aj ony chodili občas akože do stráže. A mali pušky bez zásobníkov a zaliate hlavne, aby nedaj bože, aj s motyky nevystrelilo. Ja som sa počas stráže opaľoval a ony chodili do neďalekej krčmy, na pivo.

A aby im počas neprítomnosti v stráži „niekto neukradol pušku“, Tak ma poprosili, či by si nemohli u mňa, na vysielači -stála radiová stanica-, nechať svoje pušky. Rozmýšľal som, čo a ako sa zachovať a potom som si uvedomil, že u mňa majú istotu, že im pušky nikto nemôže zobrať. Na druhý deň ráno si pre ne poctivo prišli, ešte pred rozvodom do zamestnania. Boli to pušky:Puška vz. 24 je československá vojenská puška, která se vyráběla v Československu od roku 1924 do roku 1942. Jednalo se o čs. verzi pušky systému Mauser 98, která byla vyráběna a užívána v mnoha zemích světa. 

Asi to boli vojaci a ako boli definovaní títo vojáci vtedajším, skoro debilným MNO Čepičkom som sa nedozvedel. Jeho meno sa vyslovovalo len v pejoratívnom význame: „Ministr obrany Čepička, zať Gottwalda, vtedy vyhlásil: „Cirkev je na kolenách.“

A môjho bratranca Petra Svobodu, 5-6 ročného asi „niekto“ naučil povedačku: A tá Praha stověžatá a v nej Marta pŕŕdelatá!! :

Čítajte viac: http://jozefmiklosko.blog.sme.sk/c/227781/Terorizmus-vznikol-u-nas-pred-60-rokmi

Keď som ja narukoval, už rok nebol Čepička MNO, moji mazáci tvrdili, že sa uvolnilo napätie medzi vojákmi.

Všeobecne sa dá povedať, že bolo evidentne vidieť nastavajúce otepľovanie!

Moja maminka, ako učiteľka, už nemusela chodiť raz za čas „ňuchať“ po chlievoch našich spoluobčanov, koľko sa im vyliahlo kuriatok a koľko malých prasiatok prišlo na svet boží.

Už nechodil na „hospitácie“ školník Kitko, pozdejšie hrobár.

Už bolo evidentné, že v budovaní socializmu robotnícka trieda napreduje.

A ja som po skončení vojenskej základnej služby nastúpil do tretieho ročníka FF UPJŠ v Prešove.

 Na obrázku naozaj nekecám: Traja celoživotní kamaráti od základnej školy, do teraz! A predstavte si moji milí, boli to schopní kamaráti.

Z ľava "Džiksy, Somsidko" PaeDr. Viliam Sarossy, skončil ako inšpektor školstva a riaditeľ škôl.

V prostriedku náš "Cupko" inžinier Ladislav Vaľko, predseda veľkého Autodružstva v Prešovskom kraji. 

V pravo Ja. Váš tatuš, Váš Jeho Ježisko. V mojom "družstve" kôli objektívnosti ešte bola veliteľka Veverička a najlepší vojáci v mojom živote: Edko Capák, Zajko a mladší služobne Maťko, Medveďko.

No a potom, potom, potom...! „Skončil sa už príbeh ten. Skrýl sa opäť do písmen. A parafrazujem ďalej ...a o krátku dobu, vitam vás blogu. Edo

P.s.: Foto-spomienky mám uložené v albume. Fotoaparát so mal na vojne legálne uložený v trezóre veliteľa roty. Takže: Vážne, nekecám!

„Ňe Piťu?“

V roku 1962. 

Najlepší vojak útvaru, na hlavnej nástenke.

Na rozdiel od Vás, milí moji, vojaci si zvykli, že som NUMERO UNO a veľmi priateľský sme sa lúčili.

Chlapci si vybavovali účty opáskami i päsťami a ja som si svoju pieseň spieval do kroku.

Otecko, sestra Ruženka s Pišty báčikom pre mňa prišli na Minoru II. a trpezlivo na mňa čakali, kým sa so všetkými veliteľmi nerozlúčim. Tak, ako to bolo s Maťkovým prípadom, keď končil ZŠ vo Veľkom Šariši. Súdruh riaditeľ Soták povedal:"Bol som učiteľom, riaditeľom i inšpektorom, ale takého dobrého žiaka som nikdy nestretol a už ani nestretnem!

Vďaka Ti Maťko! Asi si bol tiež NU!

A s tou "kondičkou", vážne, nekecám! Na table, ktorý urobili chlapci, bez toho aby som sa na jeho tvorbe zučastnil, ma posadili ku hrazde s fľašou mlieka každodenného a napísali: Dneska nemám kondičku. Bodka!

 Takto, príjemne, som sa šťastný vracal domov, ku mojim najbližším.

Mojej maminečke, ktorá mi každý druhý-tretí deň písala, ako žijú. Ja som jej,šťastný odpisoval a sústavne ma bolel zadok od "hobľov" mojich spolubojovníkov.

Na fotografii z 1.októbra 1962 je z ľava: môj dobrý otecko, moja zlatá sestrička Ruženka, Ja a fotografuje otcov brat Štefan, môj Pišty báči. Na fotografii je terajšia cesta I.triedy, vtedy ešte bez bielych vodiacich pásov. Ale radosť z jazdy a stretnutia bola preveľká!

A aby som nezabudol, netrpeylivo ma doma očakávala aj moja drahá babka Dorota, "dej ji pánbuch nebe!"

Oddychovali sme niekde blíyko Strečna. A... vážne, nekecám!!

A už sa spolieham len na "malú Kondičku", môjho vnuka Edíka. Už nie Čierneho baróna, ale určite baróna. Vážne, nekecám!!

V Kanaši 22.marca 2013; 16:35

Edmund Capák II.(druhý)

 

Diagnóza 9.3.2013

 Maniodepresívna psychóza

 

Základná charakteristika:

Maniodepresívna psychóza je príkladom multi faktoriálnej dedičnosti, kde multifaktoriálny dedičný znak je podmienený kombináciou genetických a negenetických faktorov.

Ľudia s maniodepresívnou psychózou sa vyznačujú kombináciou extrémne vysokej, dobrej až manickej nálady so skleslou, depresívnou náladou. Nálada skáče z eufórie do smútku. Chorí takisto môžu pociťovať oba extrémne stavy zároveň. Ak prevažuje mánia nad depresiou alebo naopak depresia nad mániou, ide o unipolárnu chorobu. Pri kombinácii mánie a depresie hovoríme o bipolárnom ochorení. Maniodepresívna psychóza môže mať bipolárny aj unipolárny priebeh.

Manická depresia sa obyčajne objavuje v dospelosti, menej často u teenagerov a len zriedkavo u malých detí. Táto choroba môže postihnúť každého, hoci pravdepodobnosť sa zvyšuje ak jeden alebo obaja rodičia majú manickú depresiu.

Symptómy mánie:

• ťažké zmeny nálady – postihnutí sú nezvyčajne šťastní, veľmi ľahko sa rozčúlia, nahnevaní, podráždení, agresívni
• nereálne vysoké sebahodnotenie – napr. si myslia, že majú nesmiernu silu, so špeciálnymi schopnosťami ako superhrdinovia
• veľký nárast energie a schopnosť fungovať celé dni bez spánku, necítia sa byť unavení
• nesústredenosť
• zmeny v rozprávaní – adolescenti hovoria príliš rýchlo, veľa, menia témy nadmerne rýchlo, nie je možné ich zastaviť
• opakované zvyšovanie rizika v správaní, napr. v užívaní drog, alkoholu, bezohľadné a nebezpečné jazdenie, alebo sexuálna promiskuita

Symptómy depresie:

• podráždenosť, depresívne nálady, pretrvávajúci smútok, častý plač
• myšlienky na smrť alebo samovraždu
• nezáujem v obľúbených aktivitách
• často sa sťažujú na fyzické choroby ako bolesti hlavy, brucha...
• slabá koncentrácia, únava, znudenosť, málo energie
• zmeny v stravovacích návykoch, spánku

Tieto symptómy sú spoločné s mnohými inými poruchami, či chorobami (drogová závislosť, schizofrénia). Diagnóza môže byť stanovená iba pozorným sledovaním počas dlhšieho časového obdobia. Dôležitú úlohu v identifikovaní maniodepresívnej psychózy zohráva psychiater, čím môže byť zahájená špecifická liečba.

Liečba spočíva v oboznamovaní postihnutého a jeho rodiny s chorobou, užívaní liekov, ktoré stabilizujú nálady pacienta (lítium), v psychoterapii. Lieky stabilizujúce náladu často redukujú počet a závažnosť manických stavov a taktiež napomáhajú v prevencii depresie.

Terapia lítiom môže dramaticky znížiť symptómy mánie a hypománie a môže predchádzať objaveniu sa depresie. Lítium sa užíva 7 – 10 dní a pre tých, ktorým lítium nezaberie, sú predpísané haloperidol alebo karbamazepín. Ak sa maniodepresívna psychóza nelieči, asi v 20% končí samovraždou.

Biochemické faktory:

Pokles norepinefrinu sa objavuje počas epizódy depresie. Nadbytok tohto biologického amínu môže spôdobiť eufóriu. Zmena dopamínu a funkcie serotonínu môže byť taktiež jedným z faktorov manických stavov.

Genetický pohľad:

Je zameraná pozornosť na gén GRK3, ktorý ovplyvňuje citlivosť mozgu na chemické správy, ktoré si bunky mozgu medzi sebou odovzdávajú. Porucha v tomto géne môže spôsobiť manickú depresiu, čo robí ľudí citlivejšími na tieto správy buniek, ktoré sú prenášané dopamínom a inými látkami.

Prepojenie medzi génom tryptofán hydroxylázou a manickou depresiou:

Gény kódujúce proteíny, ktoré sa zúčastňujú na serotonergickom metabolizme sú hlavnými kandidátmi v štúdiách porúch nálady a v samovražednom správaní. Vedci týchto štúdií skúmajú, či TPH gén je faktorom pre maniodepresívnu psychózu. TPH intrón 7 A218C polymorfizmu bol zistený použitím polymerázového reťazca reakcií – záklednej metódy v DNA vzorkách.

Gén, lokus 11q12, 18p:

Ide o polygénove dedičnosť, požadujúcu kombináciu 3 alebo viacerých chromozómov X, 11, takže gény pre maniodepresívnu psychózu na všetkých lokusoch vylučujú, že by sa stali fixovanými na 11p, vďaka čomu sa táto porucha javí ako monogénovo dominantná. Štúdie preukazujú účasť dominantného X génu. Bipolárne ochorenie sa vyskytuje dvakrát častejšie u žien ako u mužov.

Diagnóza.

Maniodepresívna psychóza. (Skutočný príbeh.)

Milý Edko i Maťko.

Neurózu si už viac- menej úspešne liečim. Je to doživotná moja práca. Záleží od toho, s akými ľudkami sa dlhšie musím stretávať. Je tu priama úmernosť.

V mojom prípade som trpezlivo čakal, kedy Vám budem môcť moje problémy vysvetliť, aby ste podľa vlastnej mozgovej dispozície moje problémy pochopili a podľa toho sa aj ku mne chovali.

Boli ste pod silným vplyvom mamy a teraz kvôli majetkovým „taľafatkám“ aj pod jej psychickým tlakom! Je to ťažké. Ešte aj tie Vaše životné partnerky sú mentálne …!

Takže som u Vás odpísaný. Ešte aj moja chudák doktorka je ovplyvniteľná takže: Ruky hore! No, ako vidíte, nevzdávam sa!

Som predsa NUMERO UNO.

A toto moje pomenovanie Vás všetkých metie. Ste predsa len ľudkovia a máte veľké obmedzenia čo sa týka empatie, intuície a inteligencie.

Keďže mám maniodepresívnu psychózu napísanú v karte, tak je Vám ľudkom všetko „jasné“. Ešte aj moja sestra Ruženka do smrti nepochopí aj so svojim Ferkom -kto som?

Pamätáte sa na príhodu s MMM v Košiciach, keď ste všetci -traja ing., a dve mgr. v detskej izbe meditovali, či som kurevník – alebo nie. Až tá moja fotografia, ako cupká Ferko, Vás mohla presvedčiť!

Ani Vás nenapadlo sa ospravedlniť za špinu, ktorú ste na mňa liali.

Žiaľ, ste predsa len menejcenný spolok.

Som NUMERO UNO a preto Vám odpúšťam, ale nezapomínam!

A tento môj „pracovný termín, NUMERO UNO, Vás draždí!

Ale je to holá skutočnosť. Fakt overený 72 rokmi života!!!

Píšem Vám aj preto, lebo mám minulosť v dobrom slova zmysle, akú nikto z Vás nemôže dosiahnuť. Aj to je dôvod na závisť a šikanovanie.

A teraz k diagnóze – Maniodepresívna psychóza.

Ako som sa k nej dostal a samozrejme, povlečie sa so mnou a do mojej smrti sa jej nezbavím.

Bolo, ako bolo. Budovali sme socík. Mne tento systém nevyhovoval a i napriek tomu, že ma čakala veľká profesná kariéra, chcel som uniknúť smradľavým masám a venovať sa rodine a svojej práci a podľa Edka aj hrám, ktoré milujem. Vyčkával som. Plnil som si svoje povinnosti, až prišiel rok 1968 a s ním aj následné problémy pre mňa, pri nezmyselných previerkach. Už vtedy som poznal mladé psychiatričky, ktoré nebudem menovať, pretože zistili kto som a rozhodli sa mi pomáhať. Najveselšie bolo u pána primára MUDr. Safka v Košickej psychiatrii, kde kontakt mi z vlastnej iniciatívy vybavila Marika -Vaša mama, aby potvrdil moju diagnózu. Požartovali sme. Mama tomu nerozumela, ale bola spokojná, že som navštívil pána primára. Je veľký rozdiel, keď sa rozprávajú dvaja inteligentní s treťou ne...! Tých doktorov som vystriedal asi siedmych a nie a nie dať diagnózu, akú by si bola mama želala. (asi nesvojprávnosť!?)

Dosť na tom, že aj teraz, pred Vianocami mi „moja pani doktorka“ odporúčala na Vaše želanie pobyt v nemocnici! Povedzte ľudkovia, je to normálne?

Dosť na tom, že panie doktorky mi odporúčali pobyt v nemocnici, keď sa mi prihodila tak nechutná situácia s previerkami. Doporučili mi, aby som sa stratil spomedzi ľudkov, že povolanie umelca je náročné na psychiku a niekedy zanecháva aj následky.

Že ešte do teraz som zdravý vďačím, krátko povedané vtedajšej pani primárke Rovňákovej a doktorkám z revíznej komisie. Chystám sa pani doktorke ešte raz osobne poďakovať.

Že som ešte do teraz živý a zdravý vďačím predovšetkým mojim predkom, po ktorých som zdedil genetickú vybavenosť a hlavne výchove mojich drahých rodičov a babičke Dorotke.

Že som do teraz zdravý vďačím tiež mojej fyzickej kondícii, založenej na každodennom športovom tréningu a ťažkej fyzickej práci, ktorú vykonávam do dnešného dňa.

Definícia diagnózy hovorí: Ľudia s maniodepresívnou psychózou sa vyznačujú kombináciou extrémne vysokej, dobrej až manickej nálady so skleslou, depresívnou náladou. Nálada skáče z eufórie do smútku. To je fakt!

Lenže ja som počas svojho 72 ročného života nikdy „neskákal“. Ja som sa od malička na vás pozeral z hora a spoza rohu. Mám mozaikové videnie -ako včielka medonosná!

To že mám taký dar, to nie je od Boha všemohúceho, ale to je výnimočný dar na ktorí sa mi poskladali moji vzácni predkovia z obidvoch strán. Otecka i maminky.

Túto diagnózu mi darovala pani primárka po konzultácii so svojimi kolegyňami.

Pri posledných testoch IQ v nemocnici m.r. Som mal IQ 136. Asi dosť na super hyper aktívneho človeka -Umelca. Keďže mám takúto vlastnosť, od narodenia -za pomoci rodičov viem čo robím a...nehanbím sa za svoje celoživotné skutky!! A...mal som aspoň dvadsať motoriek a automobiloch spolu a nespôsobil som žiadnu dopravnú nehodu, a to predovšetkým a vďaka tomu že som nabitý skvelými ľudskými vlastnosťami!!

Toto si pamätajte, keď ste to nevedeli a zapíšte do svojich ...hláv!

A pamätajte: s týmito vlastnosťami si koledujem závisť a šikanovanie ľudkov, žiaľ aj Vás!

Jediný, kto do teraz vie oceniť moje kvality je môj vnučik, Edík Capáčik.

Má podobné kvality a preto sa mi s nim ľahko komunikuje. „Vie sa hrať.“

A teraz ešte vážnejšie:

Ani by som Vás s mojimi vyjadreniami neunúval, ale v priebehu decembra m.r. som zažil zaujímavé príbehy, ktoré už musím brať vážne na vedomie.

Keď som mal v polovici decembra s Edkom asociatívnejšiu výmenu názorov, tak mi Edko hovorí: Keď neprestaneš, tak na Teba zavolám doktorov. Rozmýšľal som, čo za chujovinu mi Edko hovorí, ale po čase som si uvedomil, -že záchranku!?

(a v kuchyni, pri Marike sedela jeho „doktorečka“!?)

Vážne, nie?

A v nedeľu, po tancovačke, keď som vyštartoval na svojom aute domov, zahúkala na mňa polícia a na Sabinovskej ulici ma podrobili kontrole na alkohol?? Prečo? Nevadilo im, že nemám dva mesiace platné STK. (Maťo nestíhal a musel som dať vymontovať LPG za 100€.) Po dychovej skúške ukázali mi na prístroji 00 a zaželali mi príjemnú cestu s upozornením, aby som dával pozor, že nemám STK. Príjemné i zaujímavé??

A aby to nebolo všetko, tak keď som po telefóne prosil pani doktorku Homzovú, aby mi ako obvykle predpísala Trittico a na zaspávanie Zoldipem, tak mi povedala, aby som sa jej prišiel ukázať!!

A bol som pri nej asi pred mesiacom a hovoril som jej, že sa cítim dobre, len na duši ma ťaží.

Keď ma chcela vidieť osobne, tak som vybehol kúpiť kvety pre doktorku a sestričku,že im zaželám Šťastné a veselé.

Počkal som a hneď som bol na rade. Sestričke som dal červené karafiáty a pani doktorke červené ruže. Vždy som tak robil pri návšteve!

• Dobrý deň.
• Ako sa máte, pán magister?
• Ďakujem dobre. Som zdravý, len na duši ma ťaží, ale s tým Vás nebudem zaťažovať. Sám si musím pomôcť.
• Rozmýšľala som o Vás. Nechcel by ste isť do nemocnice?! Máte tam Vašu žiačku pani primárku a veď ste hovoril že Vám tam bolo dobre.
• Pani doktorka, to snáď nemyslíte vážne. Bolo mi dobre, ale teraz? Nevidím dôvod. A je zima. Mám psíka Doda. Mám kvety a musím denne topiť. A viete... doma ma považujú za chorého, tak to by som tým d....om potvrdil, že som naozaj chorý!
• Ďakujem, nemôžem prijať.
• Chcela som Vám pomôcť, aby ste ušetrili...!!!
• (To je ale dôvod!)
• A tak som odišiel sklamaný, že mám do činenia s ďalšou personou. Oúúú!
• Od vtedy som tam ešte nebol a ani nemám chuť!

No a čo Vám na to povedať, ľudkovia moji? Čo, čo?

A s tou Tvojou vetou Edko, že som Ti pokazil cirkulár?

Čo, čo!

A na záver ešte raz chcem povedať:

Zatiaľ tu ostávam bývať. Samozrejme robím všetko pre to, aby som mohol dôstojne odísť. Samozrejme, že si neželám, aby ste ma doopatrovali -ako Anny mamu!!

Keď chceš, aby som prepísal moju polovicu na Teba, poznáš moje požiadavky. Aby som mohol po čase Ti dom odstúpiť mali by sme sa dohodnúť na týchto podmienkach:

10.OOO€ vložiť na môj účet a potom mesačne po 300€ splátky do výšky 33.000€.

Ak sa nedohodneme, tak to vyriešim Závetom.

Som z týchto Vašich nechutných chovaní unavený. Hovorím to vážne. A tak sa mi chce ešte žiť, hrať sa a tvoriť, ale Vaše tupé, nemorálne chovanie mi to sťažuje!

Prajem Vám všetko najlepšie. Váš otec.

V Kanaši 9.marca 2013

 

Na streche.

Z vysoka. Z neba. Pozerám sa na teba človeče.

Vidím ťa v bezmocných mukách uzimeného.

Ani alkohol. Ani cigareta ti už nepomôže.

Pozerám sa na konštrukciu vesmíru.

Viem, akú funkciu má teleso ponorené do kvapaliny.

Ó, rany Božie!

Na pol ucha počúvam, ako sa rozprávajú dve dámy.

Majú smolu. Lastovičky už odleteli do teplých krajín

a náš syn i otec sa pripravujú na zimu.

Z vysoka. Z neba. Pozerám sa na teba.

Mám chleba? Mám!

I vodku.

Slobodne sa pozerám, ako sa stavia nová vesmírna stanica Alfa.

Tam vidím svoje unavené telo a nestarám sa,

ako vy úbožiaci uvažujete, čo je to umenie?

Nie. Radšej nie!

Myslieť na vás je horšie, ako prehrýzať sa k podstate pravdy.

Neskutočná je sila ducha.

A ja sa smejem od ucha, k uchu.

Cha, cha, chá!

Z cyklu: Báseň na každý deň

NEURÓZA (skutočný príbeh).

 1.diel

Kanaš 20.2.2013; 11:21

Milý Edko.

Tak som sa rozhodol.

Dávam Vám -Tebe a Maťkovi moje spomienky na minulosť. Boli ste asi vo veku dvoch až piatich rokov. Vždy, keď som začal spomínať na zážitky a fakty z blízkej a vzdialenejšej minulosti o mojej rodine mama ma vždy včas zakríkla: Prestaň už hovoriť somariny!

To neboli somariny, to boli spomienky na moje detstvo, na môj život, na mojich rodičov a mojich predkov, ako som ich ja poznal. Boli to väčšinou príjemné a niekedy aj zábavné, ba až humorné spomienky.

Nemáte minulosť! Ste len ako ovce a barani v tom ľudskom košiari. Ste bez minulosti, to znamená, ste náhodní ľudkovia, Hlavne takí, ako Vás formovala na svoj obraz Vaša mama a Kapustník. A ste aj s Vašimi partnerkami len „beduíni“ a i to len tretej triedy.

Píšem to na záver svojho života, aby sa mi uľavilo a aby ste vedeli, že nie som „chorý“, ale len zranený!

Nechcem žiadnu reakciu na moje spomienky. Môžete to brať na vedomie, môžete to komentovať, ako Vaša mama a nemusíte vôbec nič.

Občas sa mi prejaví NEURÓZA, ale to len do vtedy, pokiaľ si ju neuvedomím a pokiaľ ju správne neošetrím!! Tak, ako sa ku mne chová Tvoja doktorka je zavrhnutia hodné, zvlášte pre jej profesný stav! Inžinieri sú len inžinieri, ale doktori by mali byť ochrancovia zdravia a zároveň aj strážcovia ľudského šťastia! A nie len klobáskoví... posluhovači. Žiaľ!

Aj o tom Vám ešte porozprávam, ako som prišiel k diagnóze – mánio depresívna psychóza.

Keďže som NUMERO UNO, ešte na to príde príhodná chvíľa. Dúfam, že ešte toho roku nezomriem, hoci mi to Vaša mama pri mojej sedemdesiatke predpovedala: Vyvalila na mňa svoje okále, zdvihla veľavýznamne prst a hovorí mi: Pamätaj, Tvoj otec zomrel, keď mal sedemdesiatdva rokov!!

Ach,ach! Povzdychol som si.

A tak teraz som v napätí. Či ma trafí tehla zo strechy, alebo ma zrazí auto, alebo ma porazí.

Alebo, alebo... Mama tvrdí o sebe, že je ako bulharská veštkyňa Vanga, alebo...?

Alebo: Zomrela mi maminka, samozrejme bolesť nad milovanou bytosťou. Smútil otecko, smútila Ruženka i ja som smútil, ale ja som mal už svoju rodinu, ktorá mi bola všetkým.

V podvečer mi Ruženka telefonovala: Edku, príď ku nám, sme smutní (a hlavne osamelí), tak som sľúbil že prídem.

Marike som oznámil svoj úmysel, naštartoval skúter Čezeta a už sme boli spolu. Otecko, ja a Ruženka. Prenocoval som s nimi a ráno rovno do školy. Po vyučovaní rovno domov, na Šidlovec.

Otvorím dvere a na chodbe ma čakali zabalené dve tašky s mojimi „ostatkami“. Pristúpila ku mne Marika a hovorí: Keď Ti je tam lepšie, môžeš odísť! Pozrel som sa nechápavo na ňu, vidím krásne očka môjho Edíka. Čo robiť? Zobral som ho na ruky, vyšiel na dvor a čo? Išli sme na prechádzku.

Nevedel som pochopiť Marikyn čin. Že by to bol až taký priestupok a následne Marikyno rozhodnutie. Ďalšia kvapka k rozdúchaniu neurózy! Keď som túto príhodu veľakrát rozprával mojim priateľom, niektorí taktne pomlčali, iní podľa svojho temperamentu mi povedali, že som kokot! Mal si jej pri....ť cez pysk a možnože by sa bola spamätala, alebo zobrať batohy a odísť!

Samozrejme, nebol som si vedomí závažného priestupku z mojej strany, tak som zostal -pri Edíkovi.

 

  Nevedel som pochopiť Marikyn čin. Že by to bol až taký priestupok a následne Marikyno rozhodnutie. Ďalšia kvapka k rozdúchaniu neurózy! Keď som túto príhodu veľakrát rozprával mojim priateľom, niektorí taktne pomlčali, iní podľa svojho temperamentu mi povedali, že som kokot! Mal si jej pri....ť cez pysk a možnože by sa bola spamätala, alebo zobrať batohy a odísť!

Samozrejme, nebol som si vedomí závažného priestupku z mojej strany, tak som zostal -pri Edíkovi.

A tých alebo bolo veľmi veľa a ja som to len do seba tlačil a pani neuróza ma čim ďalej, tým viacej nahlodávala.

A tých alebo je ešte aj dnes veľa aj pre koňa. Vtedy to bola len mama a teraz už mám proti sebe kolektív ľudkov. No a čo?

Chcem ešte žiť a tvoriť. Hrať sa a zabávať. Ale v takom skurvenom svete 
 to môžem uskutočňovať len v mojom ateliéri, v mojej dielni a v priľahlom lese, medzi stromami.

 A všade dookola záľaha smradľavých ľudkov!
                                        

SOM PSYCHOPAT ?

streda 19. septembra 2001

Som psychopat

Podľa Slovníka cudzích slov to znamená: Duševne úchylný, duševne chorý človek.

Spomínam to len na okraj, pre vysvetlenie tým, ktorí sa ešte s takýmto zatriedením človeka nestretli.

Samozrejme , sú aj múdri ľudkovia!

Vedia s úplnou samozrejmosťou určiť stav duše svojho blízkeho i ďalšieho človeka. K tým múdrejším patrí aj moja manželka a zdá sa, že túto dobrú vlastnosť zdedil aj môj prvorodený syn Edko. Je to veľký dar. Zdá sa mi, že je to dar od Boha Jediného. Pána Neba i Zeme.

V terajšej situácií už nie je podstatné analyzovať, kto im daroval tento dar, ale je rozkoš počúvať, ako vedia suverénne narábať s diagnózou, ktorú ani skúsený psychiater nevysloví jednoznačne.

Poznajú krajinu môjho mozgu lepšie, ako ja.

Myslím, že som!

Stále zodpovedný za priebeh mojich duševných radovánok. I keď...!

často sa zamýšľam nad mojim miestom v živote a spoločnosti, stále mám silnejší dojem, že to nie ja, ale oni kury pobehávajú po pažiti, bez koncepcie.

Už keď som bol malý cítil som, že v tej motanici medzi bábkami sa cítim akosi nesvoj. Darmo som hľadal seberovného, nedarilo sa mi. A tak som si zvykal žiť svoj vlastný život. Medzi ľudkov som vstupoval len kvôli inšpirácií. Čerpal som ich pozorovaním, nekonečné množstvo zaujímavostí.

Jednoznačne ma obohacovali. Jedna postavička krajšia, ako druhá. Jeden roztomilejší človiečik, ako tretí. Štvrtí - múdri, múdrejší, najmúdrejší. Dnes už poznám aj profesorov a akademikov. Keď to všetko zosumarizujem dokopy, zdá sa mi, že koniec sveta musí prísť Toľko volov nakotených!

Všetko to vidím samozrejme z môjho zorného uhla.

Keďže som psychopatom, aj môj pohľad na spoločnosť blízkych i vzdialených je vyhranený. Preto sa nad tým zamýšľam, lebo myslím, že som!

Teraz mám šesťdesiatku na krku a cítim sa pri sile, ako nikdy predtým. Vzdiaľujem sa názorovo.

Odlišujem sa aj po formálnej stránke. Stále mám rád pestré farby a dynamický život. Taký, -z krajnosti, do krajnosti. Ako riadny psychopat.

Aj sa na život pozerám zo žabej perspektívy, alebo si lietam, cítim podvedome, že tí ľudkovia každú chvíľu niečo vyparatia. Nedoprajú mi samoty. Stále ma naháňajú do košiara, len aby som s nimi veselo vence vil.

Smejem sa sám zo seba. Niekedy mám aj slzy na krajíčku, ale stále mi najlepšie chutí polievočka, ktorú si sám vymyslím a zrealizujem. Mám dojem , že je to príma polievočka. Taký galimatiáš.

Hlavne je tam málo tuku. Ten tuk silu dáva, ale viem, že hlava od neho nezmúdrie. Tuční rýchlejšie a smelšie tiahnu do boja . Viacej sa boja Boha všemohúceho a jeho rodiny. Celé hodiny počúvajú poučenia z krízového vývoja. Tešia sa na večné spasenie a len klobasia o tom, ako bude potom, v tom nebi vysokom. Sám pán primátor ide príkladom. Je dobrý bača. Pre svoje ovce vyrába scenáre, ktoré by ani zdatnejší psychoanalytici nedokázali vyrobiť.

V krajine svojho mozgu mám vyhradené miesta pre všetky figúrky s ktorými som počas svojho života obcoval. Veľa krát sa ma snažili prevalcovať. Počítali s tým, že to moja psychopatická hlava nevydrží. Ale prepočítali sa. Pravidelne chodím na burzu cenných papierov. Mám s čím obchodovať?. „Len aby tikla voda.“ Škoda každej minúty, kedy by som sa sebakritický nezamýšľal nad svojim postavením v spoločnosti národov. Viem, že nezabodujem.

Hoci žijem väčšinou sám v ústraní, túžim po priateľstve. Ale s rovnocenným priateľom.

V prvom rade musel by byť tiež psychopatom! Mohla by to byť aj žena psychopoétka. Ale: Mala by to byť osobnosť všestranne rozvinutá! Taká, o akej nám rozprával na svojich prednáškach z pedagogiky docent Hvozdík. Bol na svoju dobu vzdelaný a dobrý pedagóg. A v tých časoch bola doba veľmi zdevastovaná. Vo mne silno rezonovali jeho slová o všestranne rozvinutej osobnosti.

Dnes už viem!

Znie to zatiaľ ako fráza. Kde zobrať aktívny genofond pre takúto osobnosť? Keď sa motám medzi ľuďmi, stále sa pozerám po takejto osobnosti a stále ju nenachádzam . Ani mi tak nejde o mužské pohlavie, ako by som chcel aspoň raz za života stretnúť ženu. Ženu rozvinutú do krásy!

Takú štíhlu, atletickú postavičku. Očká hlboké, ako spievajúca studnička. A duša? Vnímavá na životné podnety. Nemusela by byť ani doktorkou vied, len aby vedela a cítila, čo je to život.

A keď príde čas na vzájomné dotyky, čas malín, aby dokázala s úsmevom otvoriť brány do Rajskej záhrady.

Aby, keď cvrlikajú svrčkovia,

vedela vyloviť slniečko za zlatej siete.

Pozametať pred prahom vlastnej samoľúbosti.

Zaspievať pieseň o voňavom kvete.

Napríklad o mojej čakanke.

Mám rád ranné brieždenie.

Rád sa kúpem v rannej rose

S milou vilou bosí chodíme po trávniku.

Do tranzu ma privádzajú jej opálené lýtka.

Neverím, že také stvorenie

je pre mňa stvorené!

Akože sa volám Edo.

Nestretol som takú Evu,

ktorá by bez ostychu mi zamávala na pozdrav.

Helou!

Poď, pôjdeme spolu do lesa,

kde budú naše srdcia plesať od krásy.

Asi som nenormálny, vlastne psychopat.

Syn môj tvrdí, že som kurevník!

Nechcem sa naňho hnevať.

Viem, že má pravdu

a pravda je svätá mať.

Pre mňa je v tejto polohe dôležitejšia otázka: Kde zobrať peniaze na digitálny fotoaparát. Na skener. Na tlačiareň, aby som mohol Edo revue vydávať.

Chcel by som nový padák, záložák.

Rozum mám v hrsti a vrabec sedí na streche. Čo si mám počať v takejto situácií. Vo Francúzku som bol zalietať krízové situácie.. Nezvyšujem bohvie ako ani porcie mäsa a neviem ušetriť tak, ako pán doktor Lipták. Je to na zbláznenie. Vlastne nie. Bláznom som sa už narodil.

Kade chodím, stretávam úbohosť, priemernosť a ja som stále len sám a sám!

Chce sa mi smiať a ešte s väčšou chuťou maľovať a písať somariny. Na iné bohumilšie činnosti jednoducho som sa nenarodil. Mám gény, ktoré ma ženú proti prúdu. Proti presile!

Často ma môj syn vyzýva: Poď von! Poď von! Naučím Ťa poriadku a slušnosti. Má pravdu! Slušnosť by mala byť vždy na prvom mieste. Ani to, že som psychopat ma nemôže ospravedlniť.

Na tenkej niti vysím. Na vlásku.

Po vrstvách analyzujem svoju situáciu a viem, že musím byť ešte lepší. Skoro by som povedal, že najlepší! Viem, že idem po správnej ceste. Ale je ešte ďaleká a veľmi kľukatá. Rád maľujem cesty, ktoré sa kľukatia. A najradšej cestu, ktorá vedie do neba. Modrého a hlbokého. Takého, na ktorom je veľa bielučkých kumulov. To je paráda! Vysieť na MAC-u Heaven a plachtiť spod jedného obláčika pod druhý. Ešte krajší.

Som ja ale blázon!

Som ja ale psychotik!

Pristála by mi parádna psychoterapia.

Možnože psychosexuálna. A čo ja viem?

Mal by som zaujať frontálnu pozíciu. Čelom k masám!

Postaviť sa do jedného radu k baranom a čakať, kedy LENON zavelí: Do predu!

Už teraz viem, prisahám, že to nedokážem. Som slabý. Bolia ma laby. V krku ma škrabe.

A nedajbože zbadať tak holú babu. Zutekám!

V tej trme - vrme sa nevyznám. Mám rád svoj poriadok. Založený na rešpektovaní objektívnej skutočnosti. V skutočnosti to znamená, že som nenormálny. Neláka ma ani veža zo slonovej kosti,

ani dom zlatý. Keď to všetko zrátam, vychádza mi, že musím žiť medzi volami a spolu s nimi ťahať káru, plnú balastu a špiny.

Nie. Nebojím sa driny, ale niekedy sa mi zdá, že je to priveľa aj na koňa a nie to ešte na chorého pata. Budem si musieť počkať na budúcnosť. V tejto patovej situácií nemám šancu na pochopenie. Veru nie!

( Napísané, ako relaxačné cvičenie. Ňe Pi?u? )

streda 19. septembra 2001

                                        

Len tak

Len tak, keď večer idem spať,

napíšem veršík.

Je to moja spoveď,

čo som prežil od rána.

Len tak naplní sa deň.

Či som urobil všetko - do bodky.

Či som vymenil fľaše od vodky,

za koruny.

Nakúpil si pomaranče,

banány na celý deň,

keď v lese pracujem.

Len tak sa môj deň naplní.

Ľahnem si ateliéri

medzi svoje obrazy

a potom chvíľu ležím.

Nekonečno sa približuje.

Kolíšem sa v myšlienkách.

Čo ma čaká ?

Ako nový deň prežijem.

Hádam, hádam,

za všetkým pekným

čo deň dal,

Libušku hľadám.

Edo.

19.10.2001

Pavúk...

Som si istý?

Som pavúk!

Zavesený na niti spomienok visím, uviazaný na krehkej pavučine. Pozerám sa na dno svojho podvedomia. ...korene všetkých vojen súvisia s delikátnosťou nášho ducha. Mucha má viacej poznatkov o svete, ako žena v rozkvete. Ako muž  vo fraku, priviazaný o pupok  s misou kaviára.

Som pavúk !

Môj pravnuk tiež sa rád hojdal. Visel  na lane, ktoré je konštrukčne zhodné s lanom, na ktorom ja dínom - dánom tancujem. Každý deň. Remeň tlačí ľadviny a bolí celý bok.

Na zadku sedieť neviem, a preto lietam z kvietka na kvietok. Môj padák sa vznáša nad krajinou, kde zajtra je už dávno včera. Z večera do rána sa ochladilo. Posledné astry pobozkal mráz na čelo. Nás nechal na pokoji. V Kanaši je predsa stále teplo. Niekedy až horúco!

Som pavúk!

Môj dedko nemal všetkých doma. Stále sa obzeral. Raz hľadal maliny, za rána schádzal do doliny. Šedá hmla prikryla všetko svinstvo a on sa veľmi tešil zo života. Druhý raz vyrezával pekné hrebene. Korene môjho i jeho bohu vzdania sú ľahko dešifrovateľné. On visel - Ja visím! Nie som strašiak, ani neznaboh. Len na lotroch sa usmievam. Nevedia, kde majú predok a kde zadok. Tretíkrát už nevydržal. Namieril a ... Trafil do čierneho. Z môjho detstva ostali neopakovateľné spomienky.

Som si istý ! ?

Nebudem dobrý, nebudem. Modlím sa od rána do večera. Vrana kráka: Krá,...krá,...krá! Nepoznám, koľko je dvakrát dva. Rád sa vyberám s čertom opreteky. Na bielej košeli mám fľaky od ružu mojej družičky.

Denne dávam do vázy čerstvé kvety pre ženu, ktorú mám rád. Poznal som Adelu. Usilovná a milá bola. Ako včielka medonosná. Dobrý čaj vedela, ...ale mi nedala z toho svojho chleba voňavého.

Rád lietam.

Aj dnes som zaletel do lesíčka jesenného, nabažiť sa „nesamovitých“ farieb.

Aj Magda má. Ale mi nedala, lebo vedela, že mám rád tú, ktorá je tu.

Nebudem dobrý, nebudem.

„ Hoc me porežu na buben. Na bubne budu bubnovac, budzeš ti mila banovac!“

One, duo, tré... V prírode sa to hemží. Život sa prelieva z koryta Dzikova, do Rajskej záhrady. Záhady s láskou neprestanú. Len zo Strany do Strany prestupujú a kujú pikle vykastrovaní samci.

V rámci kultúrneho leta, som poznal kus sveta a jeho odtiene.

Milovať budem blížneho svojho a jeho ženu Helenu. V mene Boženky sa uložím na odpočinok po dobre vykonanej práci.

Hlupáci pri práci fajčia a pijú a ja pre svoju milú píšem verše.

Žijem o chlebe a vode.

Milujem ženy, slnko a kvety.

Viem, že dva svety neprežijem, a preto: Nebudem dobrý, nebudem. Len Báseň na každý deň napíšem.

Z cyklu: Báseň na každý deň.

16.2.2013; 11:11

Hermanovské fialky.

Asi rok 1972.

Na radu pani doktorky Brezovej, mojej psychiatričky, som sa vytratil zo školských služieb, presne zo ZDŠ Mudroňová 20. Učil som tam na plný úväzok výtvarnú výchovu, robil cvičného učiteľa pre tunajšiu pedagogickú fakultu s doc. Juliusom Muškom, ktorý ako jeden z posledných mojich pedagógov nás len nedávno navždy opustil. Bol výborný učiteľ a dobre sa mi s nim spolupracovalo.

Bol som na vrchole svojich tvorivých síl, ale 68.rok mi trochu skomplikoval moje postavenie.

Začal som sa viacej venovať výtvarnej tvorbe, aby som sa vzdialil problémov z konsolidácie.

Rozhodol som sa pre prácu v lese, pretože les je pre mňa Božím chrámom a kde ľudkovia sa boja pohybovať. Tam je Božie ticho a priestor pre všestrannú tvorivú prácu.

Zo školy som vystúpil s tým, že dostanem sľúbenú prácu v Kanašskom lese. Ale, na Lesnej správe v Prešove mi povedali, že tam momentálne nie je miesto a že môžem nastúpiť v Bajerove u lesníka Tutka.

Ráno o pol piatej peši na križovatku, potom autobusom na autobusovú stanicu v Prešove a potom?

...ešte do Bajerova ku Mlynárovi a s koníkom na voze do hory. Začínali sme o 10.hod. A pracovali do 15.hod. A potom u Mlynára sme vypili pivo a domov. Tam už si ma čakal Ty a murár Janko Telmaník a do 21.hod. sme murovali!

Raz,...keď som sa vracal z práce ma stretol v Prešove môj bývalý zástupca riaditeľa pán Bobko. Pýtal sa ma ako sa mám a či nechcem vypomôcť do konca školského roka na ZŠ v Hermanovciach.

Kolegyňa nastúpila na materskú dovolenku. Učila len poobede piatu triedu.

Do Bajerova sa mi nechcelo cestovať, tak som ponuku prijal. Ale zase komplikované cestovanie. Rozhodol som sa, že to skúsim na bicykli Favorit, ktorý mi láskavo kúpila sestra Ruženka z prvých výplat ako učiteľka. Do Hermanoviec som mohol ísť za 1. z Kanaša cez Sabinov a Jarovnice (25km). Alebo za 2. cez Malý Šariš, Sviňu, Chminiansku Novú Ves, Bertatovce (25km). Po testovacích jazdách som sa rozhodol ísť do Hermanoviec 2. trasou za 52 minút a naspäť 1. trasou za 48 minút. Bola rýchlejšia, viacej z kopca. A tak som od začiatku marca, do konca školského roka cestoval elegantne, na vlastný pohon! Učil som od 13.hodiny, do 17.hodiny aj s hodinovým futbalom na konci vyučovania.

Doobeda som pripravoval materiál pre murára a po príchode domov sme pokračovali v stavbe môjho domu -kráľovstva neba i zeme!

Edko, kto to dokáže okrem mňa? Všetci ste sráči !

A to je len zlomok môjho života.

A každý ďalší deň, mesiac, rok je pre mňa len cieľavedomá hra, moje celoživotné dobrodružstvo.

A vy ste aj s mamou žili optimálny život, bez komplikácii.

A nemôžeš si to pamätať. To Vám mama zabudla porozprávať, namiesto ohovárania!

A Vaša mama mi na začiatku stavby domu dôrazne hovorila: „Do domu sa nasťahujem, až keď ho vymaľuješ“ ...a šmitec!!

Samozrejme, už vtedy som bol NUMERO UNO a ľudkovia nemohúci, sráči mi v mojej cieľavedomej práci nemohli zabrániť!

A skoro každý deň som sa pristavil pri Bertatovskom cintoríne, kde na stráni kvitli a rozvoniavali fialky.

A natrhal som náruč kvetov voňavých pre potešenie.

A daroval ich Vašej mame.

Či si na to moja milá spomenie?

A podobných spomienok mám naskladaných v duši bez počet a držia ma nad vodou.

A preto som ešte silný, zdravý a dobrosrdečný!

Prajem Vám všetko najlepšie vo Vašom živote.

Tvoj otec. 

 

Dňa 12. február 2013 15:33, napísal Edmund Capák <capakedo@gmail.com>